Legends of Wrestlemania - preview

Wrestling je mimoriadne úspešný americký šport, kde v rámci jedného ringu zápasia minimálne dvaja a niekedy až štyria extrémne vyšportovaní jedinci, za účelom mlátiť do súpera dovtedy, kým sa bude vládať hýbať. V skutočnosti známe hviezdy typu The Rock, Triple H a podobne, sa nikdy reálne nemlátili, celé to bolo o vytvorení výbornej atmosféry a o vsunutí príbehu do inak nezmyselného násilia. Na PS1 sa hry tohto typu tešili náramne veľkej popularite, ale ako sa koncept zmenil od tých čias až po súčasný next-gen?

Kto by náhodou zmienený šport príliš nepoznal, jeho náplňou je, aby si jednotliví zápasníci/zápasníčky ublížili tými najrôznejšími a najnepraktickejšími trikmi od výmyslu sveta. Teda, keby sme chceli tento koncept interpretovať do formy gameplayu, mali ste vždy možnosť kopať, udierať päsťou, robiť triky, odraziť sa alebo hodiť nepriateľa proti lanám, vyjsť z ringu a použiť nejaký dostupný predmet (väčšinou skladacie plastové stoličky) na rozmlátenie hlavy súpera (samozrejme keďže ide len o show, celé to bolo bez krvi). Do toho sú samozrejme zakomponované isté pravidlá, cieľom je mlátiť súpera tak, aby on keď ho na zemi priľahnete, už nevládal vstať skôr, než rozhodca naráta do troch. Taktiež mučiace triky môžu byť vykonávané len vtedy, ak sa súper nedokáže chytiť lana, ak to totiž dokáže, musíte súpera okamžite pustiť. Na PS1 sa toto ovládalo vcelku jednoducho a teda solídne, plus rôzne variácie hrania spôsobili, že to všetko bolo vysoko zábavné, návykové a hra vydržala veľmi dlho. Na PS2 sa mi zdalo, že sa ovládacie prvky trochu znetvorili, cieľom bolo hranie oživiť, v skutočnosti som mal však pocit, že už nemám všetky tie možnosti, ktoré som mal kedysi rád. Aj preto som pochyboval o The Legends of Wrestlemania, ale v skutočnosti ma hra aspoň čiastočne príjemne prekvapila. S hrou som sa zoznámil formou videí a hrateľnej ukážky z PS Storeu, kde som dostal na výber obyčajný zápas a mód „pamätných momentov“.

Obyčajný zápas dáva na výber len dvoch zápasníkov a následne idete do ringu. Tentoraz je v ovládaní hlavný dôraz kladený na rýchle stlačenie požadovaného tlačítka, počas niektorých skriptovaných momentov. Inak vlastne dokážete robiť samozrejme rôzne triky a údery päsťou či kopy. Spočiatku som si pripadal od dosť drevenejší ako kedysi, pretože už som nemal taký ten pocit, že naozaj dokážem všetko, čo mi napadne. Hlavne keď som robil triky, mal som pocit, že stále dookola opakujem asi dva alebo tri a ani za nič som nevedel prísť na to, ako inak spraviť niečo nové. Až keď som súpera chytiť z boku, odzadu alebo proste z nejakého iného, špecifického uhla, som konečne videl aj niečo naozaj originálne. To je podľa mňa trocha škoda, ale čo sa dá robiť. Na druhej strane cítim podstatne väčšiu kontrolu nad tým, keď ležím na zemi a snažím sa vyhnúť nepriateľovým útokom. Navyše, rýchle stláčanie tlačítiek v požadovaný moment slúži ako counter attack, alebo ako prevencia proti counter attacku (v rámci singleplayeru). Takéto situácie sú vizuálne veľmi zaujímavé a plynulé a človek z nich má naozaj veľmi dobrý pocit. Horší je však pohľad na dianie ringu, ktoré už naskriptovať nejde, teda súboj medzi dvoma súpermi vyzerá, ako keby každý bol animovaný až natoľko osobitne, že zápas medzi nimi nevyzerá reálne.

Povedal by som, že čo hre asi bude najviac chýbať, je dynamika mimo skriptovaných scén. Pokiaľ totiž by sa chcel niekto chvíľu len tak prechádzať po ringu a povedzme len mlátiť rukami, nebude sa mu až tak pozdávať výsledok takéhoto jednania. Taktiež už spomínaná paleta trikov je biednejšia, teda aspoň na úvod, keď sa ešte v hrateľnosti ešte celkom nevyznáte. Pôsobí to demotivujúco. Grafické spracovanie je vcelku solídne, hoci stále nie je nejako dokonalé, ale určite je postačujúce. Možno že by som prijal aj v rámci grafiky a aj v rámci hrateľnosti viacej arkádovosti, aby boje boli plynulejšie, rýchlejšie a tým pádom zábavnejšie. Držať sa za každú cenu reality nie je totiž vždy tým najlepším riešením. Druhý spomínaný mód vyzerá asi nasledovne. V podstate Vašou úlohou je odohrať nejaký pamätný zápas, teda pripomenúť si, ako približne ten ktorý zápasník a za akých okolností, sa prepracoval k titulu či k akémukoľvek inému úspechu. V deme sa zhostíte Stonea Colda, ktorý si ide po titul cez The Rocka a tak trochu mi ide o vycvičenie jeho veľkohubého manažéra. Tieto „misie“ sú podložené reálnymi videami so všetkým, ako má byť (teda s dialógmi a všetkými efektnými zábermi z reálneho zápasu). Vy teda odohrávate klasický match, ale popritom sa snažíte, aby ste splnili isté presne zadefinované požiadavky a teda ich odomkli. Takže sa nesnažíte len súpera zložiť k zemi, ale aj sa snažíte to spraviť tak, aby ste naplnili všetko, čo sa od Vás očakáva. Samozrejme nie je potrebné splniť úplne všetko, ale rozhodne to motivuje k hraniu. Počas loadingov Vám hra taktiež ukazuje štatistiky, vypovedajúce o Vašich absolvovaných zápasoch a teda úspechoch. Zvuková stránka hry je solídna, tu nie je čo veľmi riešiť.

Záverom by som len dodal, že aj keď wrestling, rovnako ako box, je osobitná kategória, stále sa radí medzi bojovky a povedzme si otvorene, ako úspešný dokáže byť v porovnaní s rýchlejšími a teda záživnejšími hrami ako Soul Calibur IV či Street Fighter IV? Nuž, určite si Legends of Wrestlemania získa svoje obecenstvo a právom, napokon ide o dobrú hru, ale ak len hľadáte záživnú bojovku, radšej si zvoľte niečo rýchlejšie, bude Vás to baviť viac.