Forbidden Siren 2 - recenze

Všetci fanúšikovia PS2 hororov určite smútia, že takmer dokonalé herné série Silent Hill, Resident Evil a Project Zero (Fatal Frame) nás opúšťajú, a teda v podstate už ani nebude veľmi čo hrať. Omyl. Nezabúdajme totiž na skvelú sériu Forbidden Siren, ktorá je s nami už dva diely a i keď prvý diel bol dosť rozporuplný, tak dvojka sa podľa autorov hry snaží napraviť jej chyby. Len tak si zrekapitulujme, v čom bola spomínaná jednotka taká kritizovaná a potom prejdeme k dvojke. V podstate všetko na prvý pohľad v jednotke vyzeralo dobre, ale už čoskoro hra zaskočila hardcore obtiažnosťou a takzvaným dohľadávaním predmetov, aby ste si otvorili nové misie, čo bolo dosť ťažké, a tiež bol chaos v japonských menách hlavných postáv. [b]Začíname...[/b] Na úvod by som rád upozornil, že sme hru hrali dvaja, a tak dúfam, že to zabezpečí väčšiu objektívnosť tejto recenzie. Je faktom, že podobné hry sa hrajú kvôli strachu, ale bez príbehu to akosi nie je ono, však? Ak nemáte radi komplikácie pri príbehu či prílišnú zložitosť, tak sa do tejto hry radšej ani nepúšťajte, keďže do polovice hry nemáte najmenšiu predstavu o tom, čo a prečo sa na ostrove Yamijima deje. Je to hlavne tým, že misie sa vám neotvárajú tak, ako idú za sebou, ale dosť v rozhádzanom poradí, čiže až oveľa neskôr si začnete jednotlivé útržky dávať dohromady. Pokiaľ ide o ten chaos v japonských menách, tak ten zo začiatku budete mať aj tu, je tu totiž dosť veľa hrateľných postáv, ktorích príbehy sa prelínajú, a tak vám na začiatku nebude jasné absolútne nič. Už v polovici hry však začnete v pohode rozoznávať všetky mená, a tak pomaličky všetky časti skladačky príbehu začnú do seba zapadať (keďže príbeh všetkých postáv sa dosť prekrýva a spolu súvisí). [b]Máme chuť sa báť[/b] Pokiaľ ide o atmosféru hry, tak tá je naozaj tučná, hlavným dôvodom jej skvelosti je, že otcom hry je otec série Silent Hill, čo je samozrejme veľkým pozitívom. Nie, žiadne hľadanie svojej dcéry, ženy ani iného rodinného príslušníka tu nenájdete. To, čo tu je také Silent Hillovské, je tma, stiesnené priestory (do ktorých vás hnal SH dosť často), siréna (tu bude signalizovať príchod Tsunami) a celková tvár hry neskutočne pripomína SH atmosféru. Aj príšery sú naozaj strašideľné, žiadne príliš nadprirodzené tvory, ale ľudia (takzvané Shibito), ktorí zomreli, ale duchovia ich znova oživili a útočia všetkými možnými predmetmi, berú vás pod krk a bežia neustále za vami. Strieľajú po vás, sú podobne vychcaní ako nepriateľia v Resident Evil 4, no, sú len tak trošku tupší. A svetlo baterky, ktoré nesmelo krája tmu. No bŕŕŕ! A predsa aj keď sa bojíme, nám atmosféra hry padne mimoriadne dobre. Veď konieckoncov o tom hororové hry sú, nie?:) [b]Uhni do kelu![/b] Presne toto si budete vravieť ak v misii budete musieť mať aj inú postavu okrem vás, pretože ak niekedy budete musieť rýchlo ujsť v stiesnenom priestore, tak kým sa tá druhá postava rozhýbe, aby ste mohli cez ňu prejsť, ste mŕtvy. Alebo ak nejaký nepriateľ po smrti vyhodí zbraň, ktorú si chcete vziať sa môže stať, že druhá postava si zbraň zoberie a vy sa s tým musíte zmieriť. To však až tak nevadí, keďže vám aj tie druhé postavy budú v súbojoch tak trochu pomáhať a nie sa len nečinne prizerať. Ale prejdime aj k základnej charakteristike hry. V čom sa líši od iných hororov? Ide hlavne o štýl hrania. V iných hororoch skrátka idete a ničíte nepriateľov (poprípade ich obehnete), tu sa musíte plížiť a snažiť sa byť čo najviac nenápadný. K tomu vám bude pomáhať takzvaný Sightjack. Ide o špeciálnu schopnosť (aktivujete ju tlačidlom L2), kedy budete pohybovať analógovým ovládačom a ak v danom smere stojí nepriateľ, uvidíte to, čo on vidí z prvej osoby (niečo ako ladenie televízora), pozriete si kade chodí, aby ste ho prekvapili, či aby ste sa mu vyhli. [b]Hrateľnosť je veľmi dôležitá...[/b] ... a to najmä pri hororoch, kde treba mať pohotové rekacie. Tu to však vždy tak nie je. Pohyb sa totiž ovláda analógom a každý, kto hral SH na analógu a nechal si 3D ovládanie, vie, o čom hovorím. Ak pohnete páčkou šikmo, postava sa nevydá šikmo, ale zastane a začne sa otáčať. To je zlé, hlavne keď vám za zadkom visí Shibito. Ale na to sa dá rýchlo zvyknúť a potom už nebude s ovládaním žiadny problém. Dosť zaujímavým prvkom hry je, keď budete hrať za slabozrakého Shu Mikami. Cez Sightjack si nájdete jeho psa, X-kom zamknete tento pohľad, stlačíte R3 a môžete sa hýbať. To znamená, celý level budete sledovať z pohľadu psa, ale ovládať budete stále Shu Mikami (to je chlap). Je to zaujímavé, ale ťažšie. Pes sa totiž trocha vlečie, občas sa postaví do blbého uhla, a tak niekedy dobre nevidíte, hlavne keď bojujete s nepriateľmi to vie naštvať. I keď celý level sa dá prejsť aj z prvej osoby (pri iných postavách máte na výber či chcete hrať z prvej alebo tretej osoby, tu ak nechcete hrať cez psa musíte hrať z prvej osoby) je to veľmi nepraktické, pretože je celý level strašne rozmazaný, v tme prakticky nevidíte a orientovať sa len podľa mapy je troška ťažšie. Ale páčilo sa mi tu, že ten rozmazaný look vyzeral tak trocha ako next-gen :). [b]Niéé, ja sa bojím:)[/b] Zvuky hre dodávajú až nebezpečne mrazivý dojem a tiež aj celková hudobná stránka hry. Ak je nablízku nepriateľ, ovládač začne vibrovať v rytmoch bijúceho srdca a prichádzajú nechutné zvuky, ktoré znásobia napätie. Je to veľké pozitívum! Posledné mínusy hry sú, že akonáhle máte v ruke zbraň, stealth už prakticky nepotrebujete a tiež že musíte dohľadávať bonusové veci, aby ste si otvorili nové misie. No ale nové veci súvisia s príbehom, dokreslujú ho a to je zas jednoznačné plus:). Navyše sa nehľadajú ťažko. Obtiažnosť hry je vcelku vyvážená, takže žiadne hardcore ala Forbidden Siren 1 nečakajte. A keďže na PS2 sa už asi nedočkáme ďaľšieho SH, Resi či Project Zero a možno ani Forbidden Siren, tak práve Forbidden Siren 2 je skvelým liekom proti nude.